Verím, že tak ako je každý človek pozvaný k vzťahu s Bohom, je pozvaný aj k modlitbe. Nikto nemá právo určovať, kto je a kto nie je hodný vstúpiť do tohto vzťahu.
Písanie ikony môže byť jednou z podôb modlitby. Preto si myslím, že ani stretnutie s ikonou nemá byť vyhradené iba umelcom, odborníkom alebo ľuďom s výnimočným výtvarným talentom.
Súčasne však ikonopisectvo nie je priestorom pre svojvoľnosť. Krása ikony spočíva aj v tom, že vyrastá z tradície, ktorá sa formovala počas stáročí. Má svoj jazyk, svoje pravidlá, svoju symboliku a svoj poriadok.
Pri písaní ikony preto nevytvárame niečo úplne nové. Učíme sa vstupovať do tradície, ktorá nás presahuje. Učíme sa prijímať jej múdrosť a postupne jej porozumieť.
Práve v tom sa stretáva sloboda s disciplínou, osobná tvorba s tradíciou a človek s tajomstvom, ktoré ikona sprostredkúva.